Mnohí si myslia, že školstvo a zdravotníctvo máme na Slovensku zadarmo. V skutočnosti zadarmo vôbec nie sú. Za ich služby síce bezprostredne neplatia tí, ktorí ich priamo využívajú (študenti a pacienti), sú však platené z odvodov a z daní pracujúcich ľudí. Aký má tento systém platby vplyv na kvalitu a funkčnosť týchto rezortov?
Už takmer rok pôsobím na Filipínach, momentálne ako kňaz pre študentov v jednom z kampusov univerzity San Carlos v meste Cebu. Fascinovalo ma zistenie, že odvoz komunálneho odpadu je na Filipínach „zadarmo“, teda platený nie priamo, ale z daní ľudí. Paradoxom je, že to nefunguje. Odpad síce odvážajú, avšak veľmi nepravidelne, čo spôsobuje, že sa na určitých miestach tvoria hromady smetí. Z toho majú radosť akurát potkany, bežní ľudia sa s tým už asi zmierili, nikoho preto nenapadne zatelefonovať kompetentnej firme a sťažovať sa. Prečo aj, veď je to zadarmo a vo firme by si asi aj tak povedali, čo tí ľudia otravujú, však to predsa neplatia… Ľudia tu nemajú motiváciu triediť odpad, veď je úplne jedno, koľko komunálneho odpadu vyprodukujú, aj tak za jeho odvoz nezaplatia nič. Aspoň nie priamo. Keď tu ľuďom poviem, že my na Slovensku musíme za odvoz odpadu platiť, väčšinou sú prekvapení a vôbec si nevedia predstaviť, že by mali platiť aj oni. Čo je raz „zadarmo“ sa veľmi ťažko spoplatňuje.
Na druhej strane ľudia na Filipínach musia platiť za školy aj za zdravotné ošetrenie. Existujú tu síce aj verejne školy, ktoré sú voľne dostupné, no ak rodičia chcú kvalitné vzdelanie pre svoje deti, hradia 100% nákladov. Súkromné školy tu predstavujú kvalitu. Funguje tu trhový mechanizmus, škola ponúka službu – vzdelanie. Čím kvalitnejšie je vzdelanie, tým vyššia je cena. Štát samozrejme kontroluje a udeľuje školám akreditáciu a súčasne dohliada na skúšky. Záverečné skúšky zabezpečuje štát a výsledky týchto skúšok sú verejné. Informácia, koľko študentov a aké výsledky dosiahli, je jedným z podstatných ukazovateľov kvality školy.
Školstvo a vzdelávanie
Na Slovensku som študoval na dvoch vysokých školách, kde pôsobilo mnoho kvalitných pedagógov. Žiaľ aj mnoho slabých. Nikdy nezabudnem, ako jeden profesor v strede prednášky povedal: „Vidím, že ani vás to nebaví, ani mňa to nebaví, tak to ukončíme.“ Zhodou okolnosti sme na prednáške boli viacerí, ktorí už pracovali ako programátori a daný predmet bol pre nás dôležitý. Vtedy som si povedal, že keby som za školu platil, na takýto prístup sa budem sťažovať. Áno, mohol som protestovať aj tak, no po skúsenostiach typu: „Čo tu ten študent otravuje...“ som nemal silu. Ďalšou negatívnou skúsenosťou, už na Teologickej fakulte, bol pedagóg, ktorý, ak prišiel, odučil iba jednu či dve hodiny z troch, no žiaľ často neprišiel vôbec. Keď som ho upozornil, že prednáška má byť trojhodinová, odpovedal mi, že takto mu aspoň viac zaplatia. Logiku, ani morálku som tam nehľadal a tento prístup som už oznámil kompetentným. Očakával som buď okamžitú nápravu alebo hodinovú výpoveď, keďže spôsob aj dĺžka jeho prednášania boli ľahko overiteľné. Žiaľ náprava neprišla a hodinová výpoveď trvala tri roky.
Podobný pedagóg sa môže objaviť všade, no v škole, ktorá žije zo svojej kvality, kde je kvalita vyžadovaná od rodičov aj študentov a kde za ňu musia tvrdo platiť, takýto pedagóg vydrží veľmi krátko. Po mnohých osobných rozhovorov so študentami na Filipínach vidím, že si možnosť vzdelania naozaj vážia. Je to totiž hodnota, ktorá nie je zadarmo. Sú vďační rodičom, že im hradia drahé školné a majú úctu k učiteľom, ktorých postavenie v spoločnosti je na vyššom mieste. Prispieva k tomu fakt, že ich plat nie je určený podľa tabuľky od nejakého ministra, ale podľa kvality daného učiteľa. Ak chce škola „predávať“ kvalitné vzdelanie, musí mať kvalitných učiteľov a tých musí aj dobre zaplatiť. Tu treba ešte zdôrazniť, že predávať sa musí vzdelanie a nie tituly, lebo niektorí si to ľahko pomýlia a očakávajú, že za cenu, ktorú zaplatili, majú byť ľahké skúšky a získanie titulu bez námahy.
Dostupnosť vzdelania pre všetkých
Netvrdím, že dostupnosť vzdelania pre všetkých je zlá. Práve naopak, možnosť pre všetkých navštevovať školu a študovať, výrazne ovplyvnila svet. Na Filipínach pred 100 rokmi táto možnosť nebola. Chodiť do školy mohli iba deti z bohatších rodín. Verejné školy tu otvorili Američania, čím zmenili charakter Filipín. Vďaka ich školám sa tu rozšíril anglický jazyk a práve preto na nich Filipínci nepozerajú ako na tvrdých kolonizátorov, ale ľudí, ktorí sem priniesli hodnoty. Dostupnosť škôl pre všetkých, je obrovská hodnota, avšak práve preto, aby sme si ju vážili, potrebujeme za ňu zaplatiť. Nie 100%, tým by dostupnosť klesla, no možno 10 až 20% z reálnych nákladov by nám jasne ukázalo cenu, aj hodnotu vzdelania. A získali by sme právo žiadať kvalitu, žiadať ju od všetkých vyučujúcich. Aby dostupnosť vzdelania neklesla, vždy je možnosť udeľovať prospechové štipendia tým najlepším a sociálne štipendia tým, ktorí by nemohli zaplatiť ani tých 20%. Sociálny štát je silný, ak dokáže nájsť a podporiť tých, ktorí to naozaj potrebujú a nie poskytovať pre každého všetko zadarmo.
Zdravotná starostlivosť
Zdravotníctvo je u nás jeden z najkritizovanejších rezortov. Preto sa nemusíme čudovať, že žiadna zo strán vládnej koalície nebojovala o tento rezort. Nakoniec predseda vlády navrhol za ministra niekoho, kto nie je členom strany a kto mal za sebou manažérske úspechy. Je však úplne odlišné riadiť inštitúciu, kde si ľudia za služby normálne platia a inštitúciu, kde majú dostať služby v plnom rozsahu „bezplatne“. Znovu iba zdanlivo bezplatne, pretože ich zaplatia pracujúci, cez zdravotné odvody a dane. Máme vôbec predstavu, koľko stojí zdravotná starostlivosť? Aké sú reálne náklady pobytu v nemocnici, náklady na operáciu, či koľko stojí ošetrenie u lekára? Ja nemám predstavu, koľko to stojí na Slovensku. No na Filipínach už predstavu mám. Strávil som tu 3 dni v nemocnici s črevnou chrípkou, čo stálo takmer 54 tisíc pesos. To pri vtedajšom kurze (1 € = 61,28 PHP) predstavuje 881 €. Za 3 dni! Keďže som na Filipínach zamestnaný v škole, mám zdravotné poistenie. Poisťovňa zaplatila 47 tisíc a ja som musel zaplatiť spoluúčasť 7000 pesos, čo je 114 €. Dostal som 4-stranovú faktúru, kde sú náklady vyčíslené naozaj do detailov. Ceny za lieky, za vyšetrenia, za jednotlivé zákroky, za lekárov a ošetrovateľov aj cena za izbu. Teraz vidím reálnu cenu ošetrenia a pobytu v nemocnici. Vidím, akú to má hodnotu a aké je to naozaj drahé. Zdravotná starostlivosť bola veľmi dobrá, správali sa ku mne, ako k zákazníkovi, ktorí za ich služby platí. Nemusel som sa už lekárom odvďačiť kávičkou, či nejakou fľaškou, za ich služby som normálne zaplatil.
Nejdem dávať filipínske zdravotníctvo za príklad slovenskému. Pretože tu mnohí ľudia vôbec nemajú zdravotné poistenie a ak nie sú schopní zaplatiť celú sumu, tak ich vôbec v nemocnici neošetria. To, že u nás majú zdravotné poistenie všetci, že v akútnych prípadoch ošetria každého, je naozaj veľká hodnota na ktorú môžeme byť hrdí, no hlavne vďační. Avšak na to, aby sme mali predstavu, koľko v skutočnosti zdravotné ošetrenie stojí, koľko stojí pobyt v nemocnici a jednotlivé operácie, aby sme si to naozaj vážili, je priam nevyhnutné, aby sme platili istú spoluúčasť. Aby sme videli hodnotu práce lekárov, sestier a zdravotníckeho personálu, potrebujeme poznať reálnu cenu a potom by sme k ním mali inú úctu. Aj oni by mali väčšiu úctu k pacientom, pretože pacienti by neboli tí, ktorí to dostávajú zadarmo, ale tí, čo za ich služby naozaj platia.
Koľko by mala byť spoluúčasť, aké percento zo sumy a ako by sa percento v prípade náročných operácii znižovalo, nechám na kompetentných. Veď odbor poistná matematika sa študuje na vysokej škole minimálne 3 roky. V tom je aj istý paradox, keď výšku zdravotného poistenia aj to, koľko bude platiť štát za svojich poistencov, určujú politici na základe svojich odhadov a nie kompetentní odborníci s patričným vzdelaním. Dôsledkami sú potom obmedzenia pre lekárov od poisťovne, koľko pacientov môžu ošetriť a obmedzenia pre nemocnice, koľko môžu vykonať operácií. Následne vznikajú čakacie listiny a na náročnejšie vyšetrenie sa dostanete za niekoľko mesiacov. Ak si chcete vybrať nemocnicu, potrebujete tam mať známeho...
Všetko najlepšie, hlavne to zdravie...
Z vlastnej skúsenosti viem, ako si mnohí prajeme na narodeniny, meniny či pri iných príležitostiach, hlavne pevné zdravie. Áno, zdravie má pre nás obrovskú hodnotu a pre toho, kto je chorý, má ešte väčšiu. Prečo sa tak bránime za túto hodnotu zaplatiť aj niečo priamo. Sme ochotní zaplatiť obrovské peniaze za autá, počítače, mobily, za dovolenku či zábavu, no nie sme ochotní zaplatiť za zdravotné ošetrenie. Prečo? Veď v skutočnosti to aj tak platíme...
Štyridsať rokov socializmu nám ukázalo, že ten systém nefunguje... No v školstve a v zdravotníctve máme stále istú formu socializmu. A keďže školstvo a zdravotníctvo sú témy číslo jedna na kritiku, je zjavné, že nefungujú podľa našich predstáv. Myšlienka, že všetci ľudia budú mať zdravotnú starostlivosť v plnom rozsahu zadarmo, znie priam nádherne, no skúsenosť nám ukazuje, že to nie je možné. A preto mám obavu, že kým nezačneme aspoň časť nákladov platiť priamo v rámci spoluúčasti, nebudeme mať zdravotníctvo na takej úrovni, ako si želáme. Preplnené čakárne a nedôstojné podmienky čakania budú dovtedy, kým nebude aspoň čiastočne fungovať trhový mechanizmus aj v zdravotníctve. Veď mnohí lekári by asi boli schopní ošetriť viac pacientov, prečo by však mali byť efektívnejší, keď im nikto nezaplatí viac?
Na záver by som znovu zopakoval, že dostupnosť vzdelania a zdravotnej starostlivosti pre všetkých je obrovská hodnota, ktorú si nemierne vážim. Istá spoluúčasť však, teda priama platba časti nákladov, ak by bola v únosnej miere, vôbec túto dostupnosť nezníži a práve naopak, pridá daným službám na hodnote a nám dá právo vyžadovať kvalitu.
